Ako signor k novým topánkam prišiel.

Ráno som vyrazil presne o 8:00, aj keď budík zvonil o 6:00, 6:05, 6:10, 6:15 😂 až som to 5 minútové odkladanie vzdal a prestavil na 7mu.

Vonku bolo všetko jemne mokré, no zatiaľ ešte nepršalo. Nepremokavé gate som obliekal až priamo na Balatone, keď som robil fotky, a to už chvíľu pršalo. Zbľajzol som tam už olovrant, mám rád tie talianské drobnosti za pár šupov. Obzvlášť boxík s džúsikom, malým parmareggio a tyčinkami a stojí 1€, seriózne. (existuje takých mňamiek xxx druhov, ale táto je pre mňa naj, ps: fotku dávam robenú v minulosti, asi som ho už spomínal, ale keď ho miluješ, nie je čo riešiť)

Takže priateľom na dnešný deň sa mi stáva striedavo lejak a dážď. Podľa googlu cca 500km domov. Ako som už písal skôr, rozhodol som sa dať cestu od mora za dva dni. (Podobne ako v apríli na SloVespa)

Teda približne 8 hodín cesty a spomínaný koeficient podľa skúseností Vespa 125ke x 1.2, teda približne 10 hodín. Asi po troch hodinkách, niekde v okolí mesta, ktoré je ozaj ťažké vysloviť, "Székesfehérvár" cítim, ako sa mi začína tvoriť mláka v pravej topánke a hneď na to v ľavej. Do pár minút mám mokré na totálku obe. Pri teplote okolo 8°C sa však pocitová, tá skutočná vetrom násobí. To už zastavujem na benzínke, pretože mám pocit akoby som stál bosý na ľade. Na benzínke si mením totálne mokré fusakle na pravej nohe a obúvam sáčok. Na ľavú nohu som ho nezohnal a už ani sáčky na ruky v Maďarsku na benzínkach zrejme nedržia (z 3 neboli ani na jednej). Napadol mi sáčok na pečivo, a tak nakuknem na benzínku do regálu, kde majú voľné pečivo a hádajte čo. Som rád za šetrenie životného prostredia, ale tie papierové som vtedy na sekundu začal nenávidieť 😂. Moje staré "nepremokavé" rukavice žmýkam a mením za čínske hrejivé a pokračujem ďalej. O kúsok neskôr pre udržanie morálky mužstva, vzniká moje spontánne tanečné video 😂. Necítil som sa zlomene, ba naopak celkom veselo, a ako tradične keď mi je dlho začal som si spievať nezmysly a sám so sebou sa rozprávať po maďarsky, a to maďarsky viem asi tak ako László Komárom (Andy Kraus).

Nepomohlo, pravá síce nieje instantne mokrá, ale ľadový pocit trvá ďalej a striedavo sa až mení na bolesť päty. Mením rôzne polohy nôh v topánke a riešim to až po Budapešť s myšlienkou, že sa nikde na fotky už nezastavujem. Pešt prechádzam celkom svižne na Italiáno style a deriem sa všade dooredu. Tu priamo v meste stretám na skútroch už len boltákov, woltákov......no sám zo skúseností veľmi dobre viem, že je totálny rozdiel jazda mestom krátke časti od semafóru po semafór a valiť si to hodinu vkuse 70-90km/h. Láme sa u mňa myšlienka ostať tu niekde spať, vysušiť a pokračovať zajtra. Tu nejak bojujem sám so sebou, neustále rieším a vidím prd pre nonstop mokré plexi, ktoré si nestíham utierať, a tak krútim hlavou a hľadám miesta cez ktoré ešte vidno.

Na 1001% pri tom vyzerám ako pštros 😂, najviac sa mi osvedčilo natočiť hlavu doprava hore, ale očami pozerať rovno 😂. Tu už na ďalšej benzínke technicky suším boty papierovou rolkou, ale úplne k prdu. Ešte stále bojujem sám so sebou a presviedčam sa, že to dám s pauzami až domov.

Priamo v Hatvane to vzdávam, aj vďaka tomu, že po poslednom odkaze od manželky som dostal isté ultimátum. Točím k Tescu a tu ľaľa, predomnou sa zjavuje obchod menom Deichmann. Vchádzam dnu, pred obchodom sa slušne aspoň otrasiem ako statný bernardín, aj keď to pomohlo len akože a solídne zo mňa steká. Spätne sa ospravedlňujem, ale odmietal som sa vyzliekať a je to fest pracné. Naozaj nezávidím nežnému pohlaviu absolvovať toto pri wc pauzách. Tá úplne zbytočná strata času, veď ja už som zadržiaval ako to len šlo, keď si predstavím to riešenie, či vrstva čo som nahmatal má ísť hore, lebo je to tričko, či dole a sú to termo gate. Ach .....

Takže, v ten moment som našiel úplne najlepšie boty na svete, píše waterproof za 11.000huf a vyzúvam sa. Dávam si suchú ponožku na pravú nohu, veľkosť ani veľmi neviem vyskúšať, pretože si necítim prsty na nohách. No a teraz čo, ako ich kúpiť 😂 nenapadlo mi nič lepšie, než obuť naspäť mokrú, zaplatiť a vonku sa znova prezuť.

Tu nastáva sranda, ostali mi 3ks suchých ponožiek. Takže 2ks na pravú nohu a 1ks na ľavú😂. Žmýkam zároveň ďalšie rukavice a je to úplne jedno, čo si na tie ruky dám.

Na hranu ......

Ešte niekde pred Peštou som našiel limit pneumatiky. Na kruhovom objazde mi uletel zadok a pár sekúnd som to regulérne driftoval .... ľudia v aute za mnou wooow, aký čávo a ja panikárim. Nakoniec som to fakt ustál na frajera, a keby som chcel, znova to asi už nedokážem 😂. Celú dobu som si ich chválil, tu som sa ale dostal na limit možností. Dostal som sa až na kraj behúňa, a keďže sú to typovo štuple, lem povolil .... príliš som to vzal naklonený.

Ešte z Hatvanu som odchádzal premočený so zistením, že podľahol už aj nepremok, nepremokavý vak, taška, pomaly začala povoľovať už aj kvalitná lyžiarska bunda v ktorej som mal telefón. Dochádza mi baterka a neviem ho už nabiť, aj keď je vodeodolný - konektor hlási vodu a nabitie je nemožné. Ostávajú mi asi 3-4 hodinky jazdy a bude sa stmievať. Veril som, že dôrazím tesne po zotmení, no cesta sa spomaľovala s pribúdajúcou tmou. Okolo Miskolca sa lejak mení na jemné husté mrholenie a všetko sa mi na plexi odráža, preto idem poväčšinou s pootvoreným na polovicu.

Tento boj som zvládol príchodom do Košíc niekedy tesne pred 19tou. Z rezervného telefónu píšem bratovi, či bude ochotný mi prísť spraviť fotku pred Dómom. Zvyknem to takto robiť po príchode 🙂. Ešte raz mu ďakujem za ochotu a rovnako aj za ochotu chlapcom čo ma chceli doprevádzať na príchod, no nemohol som ich nijako kontaktovať.

Rezervný telefón sebou naozaj nosím v kapsičke zabalený s baterkami a náradím, ak by náhodou hlavný zlyhal, alebo som ho stratil. Je to naozaj dôležité, pretože keďže jazdím sám, jeden nikdy nevie. Rovnako aj náhradné kľúče od Vespy ;) Naozaj, ak by sa náhodou stratili je človek v situácii odpísaný.

pán Wasserman

Keďže bývam v bytovke a zo mňa sa liali Niagarské, tak som sa vyzliekal na chodbe pri výťahu 😂 a všetky veci, ale komplet, putovali instantne kus po kuse do vane.

Teda aby som to zhrnul, podarilo sa. Podarilo sa absolvovať zimnú expediciu, a aj zhodou náhod mi počasie vskutku v súhrne prialo. Keď som to celé v novembri plánoval, počítal som aj s tým, že nakydá kopu snehu.

Musím priznať, určite som mal pred cestou obavy a toto bol asi najťažší deň celej cesty. Nemyslím len po fyzickej stránke, ale aj psychickej, čo je asi základ toho celého. Mať bolesť ramena, byť úplne totálne mokrý, omrznuté ruky a nohy človek vyrieši, pokiaľ je odhodlaný a nastavený vyhrať.

Chem poďakovať aj Vám, za páčiky, všetky komentáre a podporu ..... cením si to.

Tak ako? Odhodlali ste sa niekto na jazdy aj za tohto počasia a vidíme sa v Brezne na Medveďoch?