Ešte večer sme s pani domácou riešili, respektíve mi chcela poriadiť, kadiaľ mám na Piran ísť. Krútila hlavou nad Vrsicom, pretože v zime býva uzavretý. No zima je taká slabšia a google mapy mi neukazovali žiadnu uzáveru, tak mal som vieru. Čo som sa ale od pani dozvedel a bola pre mňa novinka, že z Bohinskej Bystrice do Mostu na Soci jazdí autovlak. Dokonca mi našla aj cenu motorka a jeden cestujúci 11eur. To je niečo, o čom som nemal ani tucha.

Nič, napriek tomu som sa odhodlal zdolať Vršič. Ráno to vyzeralo naozaj mrazivo, všetko okolo bolo biele. Vespu som štartoval, keď ešte slnko nebolo na obzore. Bol určite mínus, no neviem presne koľko. Tak som to najprv zobral veľmi opatrne, ale celkom to šlo. Na tankovacej pauze, vlastne už pod Alpami, mi môj slovinský kamarát (ďakujem ti) poslal správu, že by to malo byť zjazdné so zimnými gumami, alebo reťazami. To som si bol stopercentne istý, že to zdolám. Vršič poznám, bol som tu už niekoľkokrát, ale nikdy nie v tomto čase. Napriek námraze a v podstate snehu všade okolo bola cesta veľmi dobre upravená, sypali ju takými úplne drobnými mini kamienkami, nie ako u nás, že ti buď rozbijú okno, alebo natom dostaneš šmyk. Cesta na Vršič bola aj trochu trápenie. Je to stúpak a bral som to radšej opatrne a klasický som sa dosť zdržoval početnými foto pauzami. Niekedy okolo desiatej som sa už vyštveral hore, miestami bolo pár snehových fľakov na ceste, ale tie sa úplne v pohode dali aj s dvoma kolesami hralo prejsť. Naozaj za to vďačím miernej zime, aj keď som v podstate tento výlet plánoval už niekedy v októbri - novembri, ale s Vrsicom som nepočítal, takže som si cestu o trošku predĺžil. Stálo to zato, hore bolo len pár skialpinistov, ktorí si chystali lyže a nechápavo na mňa pozerali.

Kopce naokolo boli poprášené, na strane kde pečie slnko už pomenej. Keď som sa dostatočne nadýchal horského vzduchu a pravdaže som sa tam zdržal asi hodinu, tak som sa pomaly a opatrne vybral smerom dole, no zase nespočetne veľa fotopauz, takže celý Vršič mi trval neštandardne dlho. Dole pod horami som sa vlastne rozhodol, že idem do Talianska smerom na Udine a Terst. Priamo pod Alpami, keď som si hľadal trasu sa pri mne zastavili traja turisti s troma psami.

You are here on Vespa ?

Yes.

From slovakia ?

Yes .... 😂

Nasledoval pohyb tromi hlavami z ľava doprava.

Hneď nato sa mi pani ospravedlňovala, že má fotí, lebo posielala svojmu kamarátovi fotky, pretože je členom Slovinského Vespa klubu a ona má taktiež Primaveru v rovnakej farbe ako ja. V úplne rovnakej farbe ako ja, hneď vytiahla mobil a ukazovala mi fotky, tak sme sa dohodli že sa možno vidíme niekedy na Slovinskom Vespa zraze.

Ozaj, cestu zo Žaga do Kobarid-u Google mapy ukazujú ako uzavretú, ale nie je to pravda. Ja som sa rozhodol to risknúť, keďže priamo na ceste žiadne uzávery značené neboli. Je tam len semafór, ktorý premávku púšťa striedavo, sanujú tam svah.

To už bolo počasie krásne slnečné, až na miesta, kde ešte nesvietilo slnko. Tam bolo stále ešte chladno a mrazivo, čiže sa teplota strieda len miestami z nejakých +5 do možno -5. Škoda, malá Vespa nemá teplomer, veľká GTS ho má.

Prejazd do Talianska bol úplne v pohode. Cesta bola naozaj perfektná, aj keď na spomínaných mrazivých miestach som razantne spomalil a v zákrutách jemne vykladal nohy (kdyby neco).

V Taliansku už frčí moto sezóna naplno, tam som naozaj nebol rarita, ale motorkárov som stretával často. Teplota tu bola určite nad 10, akurát počasie nebolo veľmi vľúdne, keďže bolo celú dobu zamračené. Už som sa veľmi nezastavoval a tešil som sa veľmi na Arancini v Terste. Určite to poznáte, skvelá sicílska pochúťka - ryžová guľka vyprážaná a plnená rôznymi špecialitami, napríklad ako ragú, mozzarella a podobne. Keď som konečne došiel na miesto bodu určenia vyhladnutý ako pes, keďže za celý deň som si dal pod Alpami tak dva croissanty, zistil som, že predajňa už bohužiaľ neexistuje. Čo mi vlastne zlomilo srdce. Takže som sa sklamaný vybral do bodu určenia. Jo a Taliani majú 6.1. taktiež sviatok, to bolo všade dosť prázdno a veľa obchodov zatvorených.

Môj príjazd do Pirane bol úplne perfektný, aj slzička radosti sa objavila. Ubytovanie mám priamo v starom centre. Volám chlapíkovi, že som tu a on mi diktuje kód na otvorenie dverí do telefónu.

Nejde!

Na 3-tí neúspešný pokus som pochopil, že som na zlej adrese 😂 a inom hosteli.

Nakoniec som teda inde, o ulicu ďalej skúsil ten kód a fungovalo. Buď majú dva hosteli rovnaké kódy na otvorenie dverí, alebo spím kde mám.

Áno, takmer všetci Slovinci vedia anglicky, čiže dá sa tu dohovoríť bez problémov. Ubytovanie úplne perfektné, síce zdieľaná kúpeľne a WC, ale to mi vôbec nevadí. Za tú cenu je to naozaj skvelé izba, má síce možno 6 až 8 metrov štvorcových, ale úplne to stačí. Dvojposchodová posteľ je perfektná. Dole spím, hore mám všetky veci, takže hneď na to čo som zhodil veci, tak som vysmahol na námestie Tartini plaza, udrel tú jednu kávu a potom sa vybral hĺadať reštauráciu na pobrežie, kde som múdro udrel kávu číslo dva a tu som sedel, až kým sa nezotmelo.

Večer som sa ešte odhodlal ísť naspäť na Portorož, na wapku umyť toho malého šmudlu. Dostal wellness aktívnou penou a teplou vodou. Ešte nejaký nákup, a potom naspäť na nočný Piraň prechodiť znova a znova skrz-naskrz. Dokonca som splnil 10 tisícový krokový limit na dnešný deň.

Slávnostná večera pri sviečkach :D teda sviečky, vonku v prímorskej atmosfére. Limit na stravu bol dosiahnutý, ale jedno teplé jedlo za 3 dni nepoškodí. Vravím, lowbudget trip. Ešte nočný výhľad z veže a

nejakým zázrakom som ľahol do postele a odpadol. Doslova.

Tak tento tento deň píšem vlastne teraz, znovu na námestí Tartini plaza pri rannom prese a brioške. Je to vlastne croissant, akurát Italové ho volajú inak 🥐☕

Ha, a hostel má neuveriteľnú strešnú terasu, ale to som objavil až dnes ráno, tak fotky budú v ďalšom dni.

Teda prajem pekný víkend, dnes to bude easy, len také potulky :)

Traditional Piran House & Studio

+386 41 422 624

https://maps.app.goo.gl/JkxuwNQg96rtjMwr9